ARCHIVE    PROFILE    MILESTONES    EXPEDITIONS    GALERIES    PARTNERS    CONTACTS  
  index » expeditions   Piatok 29.03.2024  
EXPEDÍCIE/EXPEDITIONS
Expedition ŠARIŠ PERU 2003
01.06.2004 17:00 | 7447x | komentár: 0x

Expedícii sa podarilo spraviť ťažký skalný prvovýstup "Vitajte v platniach Koricanchi" na vežu Sfinga (8, 7+, 9-, 8, 5, 9/9+, 8+, 9-, 8, 6, 7-, 6, 6+ UIAA) a následne cestu preliesť štýlom RP v zložení Vlado Linek, Dušan Beránek, Rado Staruch.
Skupina v zložení Rasťo Križan a Juraj Hýroš zopakovala štýlom RP 800-metrovú klasiku "Original Route", VIII- UIAA za 9 hodín a Rasťovia Križan a Šimko zlyžovali "normálkou" z Pisca (5752m) a spravili prvozjazd južnou stenou Ishinci (5530m).

SFINGA - Original Route (čast 1.)

8.6. vecer sa tá cast expedície, ktorá lepšie znáša výšku, nastahuje do základného tábora (BC) pod SFINGU vo výške cca 4700 m v údolí PARON v CORDILLERA BLANCA. Pri pohlade na východnú stenu sa nám zapalujú lýtka. Už 9.6. sa prvá nadržaná trojica Dušan Beránek, Vlado Linek -Kazo a Rasto Križan - ja presúva pod stenu, aby k nej z bližšia pricuchla. Duško a Kazo plánujú otvorit ich novú líniu vo východnej stene SFINGY, ja zase odkukat nejaké grify od skúsených bigwalistov. Všade prítomná nadmorská výška spomaluje naše pohyby. Sfinga

Duško a Kazo na úvod navrtavajú šest postupových nitov v novej línii a ja tocím ich prvé kroky. Hlavným cielom tohoto môjho prvého krátkeho výletu pod stenu však bolo, okrem kradnutia know-how, aj nakukat z blízka ORIGINAL ROUTE, ktorú sme si s Durom Hýrošom (Durco) vybrali za ciel našich skalolezeckých ambícií. Je to zrejme síce najlahšia cesta vo východnej stene , no ihned mi je jasné, že to nebude zadarmo. Klasifikácia je 5.11 (asi 8- UIAA) v nadmorskej výške zväcša viac ako 5000 m, všetko špáry, sokolíky a jedna nesmierne prítažlivá off-width špára za 5.10, ktorú zretelne vidno zospodu a do ktorej presne padne ako rit na šerbel celý urastený slovenský šuhaj ovešaný zbytocným železom od výmyslu sveta nepoužitelného na zaistenie v tomto vertikálnom skvoste. Ocami behám raz po nákrese, raz po stene SFINGY. Prvých desat dlžok je jasná kolmica s miestami previsnutými partiami. Línia je zrejmá, nedá sa odbocit, žial, ani do lahšieho. V polovici steny je systém bivakovacích políc, Za nim sa cesta viac pokladá, aj ked mi vôbec nie je jasné, kade to tam hore vôbec ide. Cítim v kostiach pekný chaos na záver lezeckého dna. Neskôr zistím, že ani na mieste cinu nebudem o moc múdrejší a prenechám všetko na šiesty zmysel. Od bivaku je to stále ešte desat dlžok, niektoré za 5.10, sústavami špár a pilierov, cez ktoré nevidíte.

Vraciam sa do BC a delím sa so zážitkami s Durcom. Pomalovaní bojovými farbami za zvukov bubnov balíme veci a v predvecer „frontal attack“ odchádzame prespat pod stenu. Bivak je hned vedla nástupu do našej ORIGINÁLKY. V ten vecer ešte opácime prvé dve dlžky, triedime materiál a plníme batoh druholezca. Nejaké náhradné oblecenie, GORE od Mammutu hore aj dole, tycinky, dva litre vody, fotáky. Stratégia je jasná, rýchlo hore a rýchlo dole. Dlžky potiahnem ja. Durco sa za odmenu, že sa osem rokov venoval hlavne podnikaniu, síce na vrcholovej úrovni, bude lopotit na druhom konci s batohom na chrbte a topánkami na páse. Moc mu to nezávidím a pri pohlade na „odlahcený“ batoh mi je jasné, že tých osem rokov podnikania za to urcite stálo.

11.6., budícek o 4:00 ráno. Varíme kokový caj. O 5:30 prešlapujem skrehnutý pod nástupom, ovešaný materiálom a naviazaný na dvojicky Twin-Light od MAMMUTU. O 6:00 by malo svitnút. Stalo sa. Odštartované. Od prvých metrov mi je jasné, že som toho nejako vela nacvakal na sedacku. Slnko vychádza a opiera sa do steny. Potím sa, hrudák ma ide pridusit a hromada materiálu stiahnut dole. Dve sady friendov plus štyri mikrofriendy, coky, hrca skôb, množstvo karabín, expresov a sluciek. Samozrejme nemôže chýbat kladivo so zobákom, ktoré síce viem že nepoužijem, zato má vlastnost automatického zachytávaca o všetko možné v situáciách, ked to najmenej oceníte.

Napriek tomuto handicapu, postupujeme slubne hore. Hned druhá dlžka za 5.10 ide hladko. Na štandoch sú skoby, sem-tam nejaký ohrdzavený nit. Postupové hrdziaky tatranského typu tiež sú, ale všetko sa dá pekne odistit vlastným matrošom. S pribúdajúcou výškou sa dostavujú prvé cudné pocity. Na úvod si uvedomujeme nedostatok vody. Rozpálená skala si však vyžaduje svoju dávku pitnej vody. Od piatej dlžky sa navyše pritvrdzuje lezenie a mäkne naša fyzicka. To nie je možné, po piatich dlžkach som nebol nikdy zbitý ako pes. Z neznámych prícin odliezam iba z velkými problémami špáry a sokolíky za 5.10, jednoducho strácam dych a silu po pár tempách. Castejšie ako inokedy potrebujem oddych, plúca sa prázdne a srdce bije naprázdno. Dorážam každý štand s vypätím posledných síl. Navyše dostávam neuveritelné krce do rúk. Od prstov po plecia mi ich neprirodzene vykrúca. Potrebujú niekolko pokusov aby trafili karabínu do skoby a lano do nej. Na štande nevládzem dobrat prázdne lano. Podcenená aklimatizácia a pitný režim, úplný „disaster“. Durco na druhom konci s batohom na chrbte je na tom rovnako. Pozbierat istenia je pre neho lopota najhrubšieho zrna, po ktorej nasleduje niekolko minútový nechcený oddych plodne vyplnený nahánaním molekúl vzduchu okolo seba. Tie najtažšie dlžky sú ešte stále pred nami. Už však teraz viem, že sila nebude. Obidve dlžky za 5.11 leziem dlho, dlho, dlho štýlom divokého zápasu. Zakladám mikrocok a bezvládne sa do neho zvalím. Dlhé minúty visím tristo metrov nad sutou, dychcím a snažím sa improvizovaným strecingom presvedcit ruky, aby to nevzdávali a narovnali sa do tvaru o akom píše Anatómia cloveka. Pritahujem sa k coku, zakladám vyššie mikrofriend a znova bezvládne visím. Meter po metri sa suniem hore. Už neplatia žiadne pravidlá a princípy volného lezenia sú na mi hony vzdialené a úplne nepotrebné teoretické frázy. Výrazy ako OS, Flash a RP sa zlievajú do jednej myšlienky - ŠTAND a koniec tomuto trápeniu. Doliezam na bivakovacie police v polovici steny. Okrem krcov v rukách a prázdnych plúc mám poriadne motáky. Tocí sa mi hlava a potácam sa nezaistený po policiach s nabratým lanom v rukách. Naštastie si rýchlo uvedomujem tento nezmysel.

Údolie PARON - ARTESONRAJU (6025 m)

Po aklimatizacnom debakli na SFINGE sa s Durcom 13.6. balíme a zostupujeme k jazeru PARON (4200m). Po dvoch hodinách „prechádzky“ okolo jazera prichádzame do prvého tábora hned za jazerom. V niektorých sprievodcoch je oznacovaný ako základný tábor a aj ked sa odporúca vystúpit do vyššieho tábora, my ostávame tu. Tažké batohy a prichádzajúci súmrak sú rozhodujúce. Po prvý krát sa nám odhaluje ARTESONRAJU so svojou 800 metrov vysokou a až do 60° strmou južnou stenou. Ostávame chvílu bez slov a bez dychu. Je to bezpochyby najkrajšia a najfotogenickejšia stena na lyžovanie, akú som kedy videl.

Na druhý den (14.6.) sa presúvame pár sto výškových metrov do takzvaného „Stromového tábora“. Kedže sprievodca opisuje toto miesto v superlatívoch, sme plný ocakávania. Neklamal a nesklamal, je to skutocný raj na zemi. Park stromov podivných tvarov, zurciaca bystrina a pomedzi to plošiny na stany a ohniská s roštmi na opekanie. Všetko pekne v závetrí s výhladmi na HUANDOY, ARTESONRAJU, PIRAMIDE DE GARCILASO A PISCO.

15.6. už s lahšími batohmi vystupujeme spät do „Morénového“. Okrem nás sú tu dve dalšie družstvá. V ten den ešte vystupujeme kondicne a nalahko pod južné zrázy NEVADO CARAZ. Zo všetkých strán pozorujeme náš kopec. Úžasný snehový ihlan týciaci sa do výšky 6.025 m. Európsky Matterhorn je v porovnaní s ním iba chudobný príbuzný. V HUARÁZE nás pred našim odchodom horskí vodcovia informovali, že tento rok, kvôli výraznej snehovej ciapke, zatial žiadne družstvo nestálo na vrchole.

16.6. balíme „Morénový“, nechávame jeden batoh v suti a pozvolna sa presúvame cez ladovec do Camp-1. Celý den môžeme sledovat pocínanie Nemcov na kopci. Rýchlo sa dostávajú južnou stenou až do posledných partií, kde sa však ich postup výrazne spomaluje. Vrcholovú ciapku riešia zlava. Okolo obeda sú na vrchole. Zostupuje sa tou istou cestou a trvá im to minimálne rovnako dlho, ako výstup. Zaujímavá šachová partia.

Do Camp-1 ideme vlažným tempom tri hodiny. Nesiem aj lyže. Ladovec je v úvode lahký, no cím bližšie k táboru, tým sa aj viac otvára. Naväzujeme sa a kluckujeme pomedzi trhliny. Pred nami stopy Nemeckého družstva. Camp-1 nie je žiaden komfort. Šikmá snehová plošina medzi trhlinami a serakmi. Nemci tu majú už dva stany a dvoch nosicov. Kopeme plošinu povyše, staviame stan a topíme sneh. Ochladzuje sa. Navliekame na seba všetky MAMMUTY sveta, ktoré sú v širokej ponuke v našich batohoch. K veceru prichádzajú Nemci. Je vidno, že majú toho dost. Dozvedáme sa, že zanechali pri zostupe hromadu kotiev. Vyzvedám sa na povrch južnej steny. Je tvrdý s ladovými hríbmi. Tiež sa dozvedám, že pred nedávnom tu boli francúzske a americké lyžiarske družstvá. Jedno družstvo to dalo z tretiny a druhé ani nenastúpilo. Zlé snehové podmienky na takýto brutál. Zvažujem, co dalej. Navyše, ak pôjdeme dvaja a mne sa to podarí zlyžovat, alebo zficat druhou kozmickou po riti, tak Durco bude zanechaný hore bez možnosti istenia alebo zlanovania pri zostupe, cistý hazard a psycho. Lyže ostanú pekne v Camp-1 a vytvoríme ukážkové lezecké družstvo. Zacíname mat navyše zlú predtuchu, že naša „hromada“ dvoch kotiev nebude stacit na zostup. V tábore zavládne duch trhového hospodárstva a skupujeme od Nemcov pät dalších kotiev po 5 USD za kus.

17.6. vstávame o 4:30. Je pekná zima. Zohrievame vodu na vlocky a šumienky. Na nástupe pod stenou sme o 6:00. Na naše prekvapenie vidíme asi v polovici steny svetlá celoviek. Niekto teda štartoval z „Morénového“ o polnoci a kým sme sa my obracali na druhý bok, prešmykol sa okolo nás. Nastupujeme do lavej casti steny. Je 11:30 a sme sto metrov pod vrcholom. Pozorujeme, že trojica pred nami dosiahla vrchol a zlanuje prvú dlžku cez snehovú ciapku. Zvažujeme. V zhoršenom stave, budeme musiet výrazne spomalit. A máme iba jedno tenké šestdesiat metrové lano, vhodné teda iba na tridsat metrový zlanák. Normálne sa vyžaduje okolo šestnást zlanákov na pätdesiat metrovom lane. Nemáme dost kotiev na vyzlanovanie. Budeme teda zliezat celú stenu a kotvy šetrit na problémové miesta. Podcenili sme materiál. S kompletným dvojcatom by to bola iná muzika. Zliezame. Ide to skutocne pomalšie, ako sme predpokladali. Trojica, sú to opät Nemci, nás dlhými zlanákmi rýchlo dobieha. Zase zavládne na chvílu duch trhového hospodárstva. Po zložitých prístupových negociáciách vo výške 5900 m, kde Nemci sprvu odmietali, aby sa na snehovej kotve hompálalo pät ludí, prijímajú našu ponuku. My pristupujeme na ich lano a obetuje naše laciné kotvy na zlanáky. Postup je nasledovný. Zarazíme spravidla dve kotvy do snehu. Jeden Nemec zlaní na našej šestdesiatke. Urobí štand a púštajú Ervina (v bezvládnnom stave). Ten dole šponuje lano, aby Ervin nezfical na plný plyn a na celú dlžku lana. My zostávajúci traja hodíme dole dvojca a zlanujeme. Zatial dolný Nemec natahuje dalšiu dlžku jednoduchého lana a hladá další štand. Posledný má cest zrušit štand, nechat jednu najlacnejšiu kotvu a na nej zlanit k ostatným. Kedže tie najlacnejšie kotvy sú naše, automaticky máme tu cest prezentovat v priamom prenose pred Nemcami kvalitu druhotriednych materiálov a odvahu lezcov východného bloku. Napriek súhre celej skupiny, nám zostup trvá štyri hodiny. O 15:30 sme pod stenou. Ervin sa preberá k životu a zacína komunikovat. Zostúpime k stanom, balíme. O dve hodiny sme v Morénovom. Tu dávame ešte jednu noc. Na druhý den hned ráno nás stihne dalšia katastrofa, došli cigaretové papieriky. Skúšame rôzne finty, šúlame sracák, vizitky, v hre je aj horolezecký sprievodca. Bez úspechu. Nakoniec nás zachranuje lekárnicka, kde Durco odložil pre záchranu tabak s papierikmi a zabudol na to. Sme spasení. Dymíme ako celulózy a papierne Jula Verna v Ružomberku. V ten den zostupujeme celou cestou do údolia a ešte v ten istí den vystupujeme spät pod Sfingu.

 

SFINGA - Original Route (cast. 2.) - prelezenie

18.6., šest dní po prvom nevydarenom pokuse, sa vraciame opät na miesto cinu. Cestou z údolia do BC pod SFINGU stretávame zostupujúcich rakúskych lezcov, ktorí nás informujú, že „naši“ práve dokoncili novú cestu platnami v pravej casti východnej steny SFINGY a dnes asi o 16:00, napriek tomu, že v družstve chýbala nežnejšia cast clovecenstva, dosiahli všetci spolocne vrchol.

Útocný den sme urcili na 23.6. Budícek je o 4:30. Varíme šest litrov vody. Po predchádzajúcej skúsenosti berieme do steny štyri litre. O 4:50 sa zatahuje a hodinu husto sneží. BC je pod snehom, nálada na bode mrazu. Zo stanu sa vystrkuje Duškova hlava, ktorý plánoval na tento den prvý RP priestup novej cesty. Pri pohlade na oblohu, hned aj zalieza spät spat. Ja nebudem cakat. Trúbim na útok. Durco na úvod zlahka protestuje, ale nakoniec súhlasí. Po zasneženom sutovisku sa tackáme pod stenu. V bivaku sme o 6:45 a vyberáme materiál, ktorý sme tam nechali od nášho predchádzajúceho pokusu. Maximálne ho redukujem. Sada friendov, tri mikrofriendy, sada cokov (vrátane troch mikrostoperov), šest volných karabín, pät šróbovacích, tri dlhé expresy, pät krátkych a šest sluciek. Po predchádzajúcom neúspechu na SFINGE a vynechaní vrchola ARTESONRAJU som obrovsky motivovaný. Všetko nalahko, rýchlo a volne. Redukujeme oblecenie v batohu. Žiadne prevencie na bivak v stene. O 7:15 nastupujem do prvej dlžky. Neženieme to, ale ideme nepretržite. O 15:45 dosahujeme rebro, ktoré nás oddeluje od platní a ostávajú dve dlžky na vrchol. Vidíme v platniach chalanov, Duška a Kaza, jednu dlžku pod nami. Cakáme na nich a postupujeme spolocne hore posledné dve dlžky na vrchol. Oni svojou a mi našou líniou. Asi o 17:30 sme na vrchole SFINGY. Duško, Kazo, Durco a ja. Vyhrievame sa na slnku, fotíme, fajcíme. Pozorujeme úžasnú scenériu CORDILLERA BLANCA. Pred súmrakom zacíname zlanovat pätsto metrov fixami. Pod stenu sa dostávame už úplne po tme. Z BC nám ide oproti Rasto s teplým cajom. A je to! Sebavedomie je popravené.

Na druhý den Durco, Rasto a ja balíme veci a ficíme do Huarázu oddat sa civilizácii a jej pokleskom. Nakrátko, treba oprášit lyže.

Údolie LLANGANUCO - PISCO (5752 m) - lyžovanie

Po „namáhavom“ oddychovom dni v HUARÁZE sa s Rastom Šimkom presúvame do údolia LLANGANUCO. Údolie je súcastou národného parku HUASCARÁN a rozdeluje dve obrovské masy kamenia, snehu a ladu HUANDOYA (6395 m) a samotného HUASCARÁNU (6746 m). Cesta, ktorou sa vezieme, prechádza cez celé CORDILLERA BLANCA od západu na východ až na druhú stranu k Amazonskému pralesu do mesta YANAMA. To však nie je náš ciel a my sa nechávame vysadit asi dva kilometre za druhým jazerom vo výške asi 3900 m, kde sa cesta stáca do protismeru a pokracuje serpentínami ešte dalších asi 900 metrov do sedla LLANGANUCO.

Zostupujeme niekolko desiatok metrov na dno údolia, kde je parkovisko somárov. Jedného si za 15 USD spolu so „somárovodom“ prenajímame a pokracujeme do základného tábora (BC) vo výške 4700 m pod juhovýchodnými zrázmi HUANDOYA, ktorý je BC aj pre PISCO. 27.6. teda vstávame vo vymedzenom case. Štandardne sa moceme asi hodinu okolo stanu. Vyrážame nalahko, na nohách trekové boty, lyže a lyžiarky na batohoch. Caká nás dlhá pút cez odpudivú sut. Celé dve hodiny prechádzame mesacnou krajinou, kamen a piesok, síra a ohen. O 7:30 sme pod ladovcom, co schádza z PISCA do západného sedla a odtial do južnej strany. Cestou prekonávame nejaké trhliny, síce úzke, zato však nekonecne hlboké.

O 12:00 sme na vrchole PISCA vo výške 5752 m. Hodinu posedávame na vrchole, konzumujeme a fotíme. Rasto chystá kameru. Slubuje sa pekný zjazd strednej obtiažnosti. Dve strmšie krátke miesta asi za 45°, možno trochu viac, nejaká tá trhlina na preskok. Odpichujem z vrcholu a ficím na úvod po južnom hrebeni. Fantastická scenéria. Lyžujeme po snehovej ciapke a pod nami subtropická suchá krajina. Scénericky velkolepé. Ani vzduchu nie je na rozdávanie a nohy rýchlo odchádzajú. Zo sedla je to už len kúsok na koniec ladovca v južnej stene, kde sme o 13:45. Zjazd trval asi štyridsat minút aj s kamerovaním. Pekný zážitok, hlavne pri predstave, že ste trepali lyže krížom cez zemegulu do LIMY, potom pol dna v autobuse do HUARÁZU, pät hodín v taxíku do údolia LLANGANUCO a celý den na chrbte cez BC až na vrchol. A to isté vás caká cestou domov. Skutocne šport pre široké masy. Budem musiet oslovit Eurosport, ci by nechcel pomedzi futbalové zápasy Ligy majstrov odvysielat aj reportáž o tomto pocine, ktorá zrejme osloví rovnako širokú divácku obec.

Na druhý den (28.6.) balíme tábor a zostupujeme 1150 výškových metrov do údolia a prcháme do HUARÁZU, do nášho najzákladnejšieho tábora, hostalu El Tambo.

Údolie COJUP - ISHINCA (5530 m) - lyžovanie

1.7. sme už v údolí COJUP. Odtial šliapeme asi dve hodiny a utáborujeme sa na cistinke v spolocnosti asi pätdesiatich kusov rožného statku, prevažne býkov. Richardo spomínal, že niekde tu by mala byt odbocka z údolia pod juhozápadné zrázy RANRAPALCI. Vybieham nalahko ešte asi pätsto výškových metrov hore úbocím, aby som zistil, ci je to tu. Tma ma však prichádza skôr, ako som dosiahol hreben alebo sedlo. V tábore už Rastovi robia spolocnost, okrem hovädziny, aj jej dvaja domorodí strážcovia. Rozbalujeme batohy a márne hladáme hrniec. Kardinálna chyba. Naštastie, povyše je chatka, odkial nám pastieri donesú ciernu hrcu na viacerých miestach skrášlenú poriadnymi dierami. Skutocný skvost hodný pop-artu Andyho Warehola. Varit sa v tom ale dá. Ciastocne sme zachránení. Vyzvedáme ešte, ci tu nevedie chodník pod RANRAPALCU a ci z casu na cas nestretnú v týchto koncinách podobných magorov ako sme my. Záporne krútia hlavou a odporúcajú pokracovat dalej údolím, kde vraj je tá naša odbocka. Necháme sa samozrejme nabaláchat.

Po veceri vynakladáme všetko úsilie na presvedcenie pastierov, že bez ich hrnca sme nahratí. Sú však tvrdí ako skala, alebo skôr natvrdlí, ked nerozumejú našej brilantnej španielcine. K veceru miznú aj s pokladom v chatke.

2.7. Všetko je ráno vlhké. Všade dookola pribudli kopy hovien a ich štvornohých pôvodcov. Kriesim ohnisko. Špekulujeme, co dalej bez hrnca. Z hovna bic neupletieme. Zatial co Rasto statocne vzdoruje kravskej invázii, ja sa vyberám hore k chatke otvorit dalšie kolo rokovaní o budúcnosti hrnca. Na moje prekvapenie tam nikoho nenájdem, iba štyri hrnce na podlahe. Chvílu váham, popod nos si mrmlem desatoro prikázaní, pud sebazáchovy však vítazí. Beriem jeden hrniec a frcím k stanu. O 10:30 opúštame pastviny a slušne sa lúcime s kravkami. Na rozlúcku nám dvaja bujaci predvedú niekolko minútoví tanec zlosti, zrejme o predsedu kravského zhromaždenia. Obchádzame ich v sústrednej kružnici snažiac sa skryt velkosti našich lyží týciacich sa dohora nad batohmi.

 

Údolie COJUP je pekné, ale dlhé. Stretávame tu iba dvoch trekerov. Údolie je v dialke uzatvorené úžasnou hradbou kopcov PUCARANRA (6156 m) a PALCARAJU (6274 m). Po niekolkých hodinách chôdze prichádzame k miestu, kde sa cesty rozdvojujú. Jedna vedie k táboru pri jazere PEROLCOCHA (4900 m) a druhá k táboru pri jazere PALCACOCHA (4500 m). Tu vieme, že sme príliš daleko. Napriek tomu sa rozhodujeme vystúpit z dna údolia pod RANRAPALCU z druhej strany a tam sa uvidí. Máme však, vzhladom na blížiaci sa cas odletu, obmedzené možnosti. Dnes je 2.7. Budeme potrebovat ešte jeden den na výstup, jeden den na zostup cez údolie a jeden den na transport do Limy. V rezerve nie je ani den, ked odlet je na 6.7. Je nám jasné, že nieco väcšie by znamenalo riziko zmeškania odletu.

Vystupujeme strmým trávnatým svahom k jazeru PEROLCOCHA, kde by mal byt podla sprievodcu tábor pre túto cast RANRAPALCI. Do tábora prichádzame o 16:30, co je šest hodín od nášho odchodu z pastvín. Sme poriadne utahaný. Nie je tu ani noha. Zhadzujeme batohy, Rasto stavia stan, ja ešte vystupujem na skalné rebrá nad táborom obzriet južnú strany ISHINCI (5530 m), ktorá sa mi už pri výstupe z údolia COJUP zdala ako vhodná alternatíva, kedže RANRAPALCA je už mimo hry. Vidím peknú líniu na zjazd v lavej casti južnej steny. Trochu viac trhlín, ale malo by sa to dat spojit na lyžiach. Na záver pod sedlom sa rysuje aj nieco strmšie. Sedlom na vrchol by už nemal byt problém. Na súmraku som spät v tábore a Rastovi opisujem moje pocity. Najskôr je trochu skeptický, stena vyzerá z tábora dost rozbitá, ale nakoniec súhlasí so zajtrajším pokusom. Vecer sa ochladzuje a zacína snežit.

3.7. Budícek o 4:00. Sneží. Je riadna kosa a navyše nefunguje varic. Hodinu s ním s omrznutými prstami zápasím a kedže to Rasto všetko zo spacákovej pohody natáca na kameru, snažím sa obmedzit na minimum slovný doprovod. Nakoniec vítazím a o 6:30 opúštame nalahko tábor. Tento krát je sut kratšia a priatelskejšia ako posledne pod PISCOM. O 8:00 sme pod spodnou hranou ladovca pokrývajúceho celú južnú stenu ISHINCI. Obúvame macky a naväzujeme sa na jedno dvojca Twin-Light od MAMMUTU. Vystupujeme súbežne. Snažíme sa nájst najkratšiu cestu co možno najdalej od trhlín. Na niektorých miestach je sneh úplne na figu. Napriek tomu, že snehové prehánky neboli nejako výdatné, boríme sa aj po pás v snehu. Obavy, že by sa to mohlo odtrhnút, rastú. Tesne pod dosiahnutím juhozápadného rebra nás prekvapí mamutia trhlina, tento krát jej výrobcom nie je MAMMUT. Musíme ju obíst strmou krátkou stienkou vpravo. Aj tu je však diera do snehu, dá sa ale preliezt. Pochopitelne, ako prvý to poriadne rozryjem a to umožní Rastovi elegantne sa do nej prepadnút. Výstup rebrom je už lahký, až na záverecný strmý úsek tesne pod vrcholom vedúci cez výrazný snehový odtrh. O 11:00 sme na vrchole ISHINCI vo výške 5530 m. Strávime tu dvadsat minút. Spolocnost nám robí polský horolezec s peruánskym vodcom. Na normálke, ktorá vedie z opacnej strany, pozorujem niekolko družstiev blížiacich sa k vrcholu.

Na úvod zjazdu hned od vrcholu je tu dynamický exponovaný prejazd cez odtrh v strmej stienke. Nasleduje pekné lahké lyžovanie po rebre. Vjazd do južnej steny je opät strmší, do 50°. Južnou stenou to nie je tažké, treba sa len držat dalej od trhlín a obmedzit zastávky. Schádzame až úplne k suti. Zjazd z vrcholu trval pol hodiny a v tábore sme o 12:50. Z tábora na vrchol a spät nám to trvalo dokopy šest a pol hodiny. Rasto, už dobre aklimatizovaný z PISCA, mohol naplno využit svoje fyzické predpoklady a vystupoval v rýchlom tempe. Likvidujeme náš predsunutý tábor, sme tu stále sami a o 14:00 vyrážame cez údolie COJUP do HUARÁZU. Za štyri hodiny vražedným tempom dorážame na súmraku vstupnú bránu do údolia. Cestou sa mi nasypal piesok do topánok a mám úplne ošmirglované chodidlá. Každý krok je utrpenie. Palice používam ako barly a pajdám sa za miznúcim Rastom, ktorý ma musí každú chvílu cakat. Z PORTALA DE COJUP nám do HUARÁZU chýba ešte asi dvadsat kilometrov. Mesto vidíme pod sebou. Stmieva sa. Vzývame všetkých bohov, aby zoslali na nás nejaký dopravný prostriedok. Kedže sme sa doposial iba rúhali, šlapeme po vlastných. V tme zostupujeme pomedzi polia a chatrce. Domáci si nás so záujmom obzerajú. Nemám chut im vysvetlovat, naco sú nám tie závažia na batohoch a presviedcat ich, aký je to bohovský pôžitok nosit to na chrbte. Niekde pod nami sme zahliadli svetlá auta. Už je úplná tma. Treba nadviazat kontakt s domácimi a naznacit im, že potrebujeme odviest. Inak si zoderieme nohy po kolená, prípadne bivakujeme v trstine. Rasto tlmocí naše myšlienky a prosby najbližšiemu domorodcovi, zatial co ja si masírujem chodidlá. Za desat minút je tu povoz. Treba uznat, že služby v tejto rozvojovej krajine fungujú lepšie ako v niektorých budúcich clenských krajinách Europskej únie. Do EL TAMBO prichádzame o 20:00. Výmena trekových topánok za sandále je skutocne rozkoš najväcšieho kalibru. Nasleduje sprcha a hajde s Duškom a Radom na veceru. Polovica grilovaného kuriatka, hranolky, zeleninka, pivecko a to všetko za stovecku. Na záver nejaká tequilla a spím ako zarezaný.

Na druhý den (4.7.) balíme aj náš najzákladnejší tábor v EL TAMBO a opúštame nadobro HUARÁZ a CORDILLERA BLANCA. Ideme ešte vymocit otlaky na jeden den k moru a 6.6. odlietame z LIMY do vlasti.

Equipment:

Ski: Tua Ski Cross Ride 104

Ski Boots: Garmont G-Ride G-Fit

Ski Holes: Tua Tele II

Rucksack: MAMMUT EXTREME 45 litrov

Rope: Twin Light MAMMUT, 2x60m, 7,5mm

Clothing: MAMMUT

Glasses: JULBO Altichromic x 4

Sponzorované : Pivovar Šariš, Husky, Alphasport MAMMUT Žilina 




KOMENTÁR K ČLÁNKU

Expedition ŠARIŠ PERU 2003 [15. 4. 2014 17:02:14] - reagovať
 Vlado Linek © 1999 - 2024 expeditions   contact    rasto@rastokrizan.sk  85627